Dnes je opäť piatok a ja pre Vás prinášam ďalší tip na výlet. O mieste, ktoré Vám dnes predstavím, sa už pár článkov popísalo. Jedná sa o miesto, ktoré je pre mňa tým najkrajším na Slovensku a to som ich už pár pobehala. Podľa mňa každý človek potrebuje miesto, kde dokáže nájsť pokoj. Chodievam tam často, tam dokážem nájsť svoj vnútorný pokoj, keď sa svet okolo rúti. Tam viem ísť s deťmi a nestresovať sa tým, že pobehujú, že sa jašia, pretože tam na tom nezáleží. Tam sa môžu vyblázniť. Miesto, ktoré je v mojom srdci tak hlboko vryté sa nachádza pri Novom meste nad Váhom, v dedinke s názvom Haluzice.
Pri návšteve v Haluziciach je pre nás ako prvá návšteva Haluzickej tiesňavy. Haluzická tiesňava bola v roku 1963 vyhlásená za prírodnú pamiatku, rozprestiera sa na 3,5 ha a neustále rastie. Cez Haluzickú tiesňavu vedie chodníček, ktorý zvládnu aj detičky, hoci meistami potrebujú rodičovskú pomoc, nakoľko sa niekoľkokrát prechádza cez potôčik alebo po schodoch. Trasa je inak nenáročná, prechod cez tiesňavu mnohokrát pripomína nedotknutú prírodu niekde v trópoch. Keď som do Haluzíc začala chodiť, bolo to tichučké miesto, kde ste málokedy niekoho stretli, dnes sa pomaly začínajú s Haluzicami zoznamovať aj neturisti, takže sa tam nájde pár skupiniek ľudí prechádzajúcich tiesňavou. Pre mňa najkrajším pohľadom sú schodíky hneď pri vstupe do tiesňavy, pohľad na ne môžete vidieť aj na fotografii z nášho rodinného albumu. Potôčik prechádzajúci cez tiesňavu má väčšinou málo vody, preto nevyznievajú vodopády v tiesňave, ak však prídete po daždivejšom období, poteší Vás pohľad aj na túto krásu. Pre tiesňavu platí 4.stupeň ochrany a dnes má dĺžku 1km, hĺbku 50 m a šírku 200 m.Z tiesňavy sa dá prejsť cez lúku až k druhému skvostu Haluzíc a to zrúcanine neskororománskeho kostolíka. Tento kostol má v sebe obrovskú energiu, pokoj a nádherný výhľad. Z jeho múrov je možné vidieť až na hrad Beckov. Ale naspäť ku kostolíku. Kostolík je zo všetkých strán opevnený, z jednej strany však opevnenie skončilo v Haluzickej tiesňave. Prvé písomné zmienky o kostolíku sú z roku 1299, kedy ho z majetníctva Matúša Čáka Trenčianskeho vzalo kráľovské vojsko. Do roku 1708 ho používali protestanti. Po tomto roku bol vrátený do rúk katolíkom. V roku 1810 cirkev zakázala slúženie omší v tomto kostole kvôli schátralému stavu. Opravy sa dočkal až v roku 1968 a od roku 2013 ho pravidelne obnovuje a udržuje v dobrej kondícii OZ Historicko-astronomická spoločnosť. Ako som už spomínala, Haluzický kostol je pre mňa miestom pokoja. Pokiaľ sa pre Vás však nachádza príliš ďaleko, či váhate nad tým, či sa tam vydať, určite Vám pomôže aspoň virtuálna prehliadka na stránkach VirtualTravel.sk .
