- Skús na chvíľu spolu so mnou zavrieť oči a skús mi
povedať o knihe, ktorú si ako prvú pamätáš. Ako vyzerala? O
čom bola a čo bolo pre Teba na nej také fascinujúce, že v Tebe
ostala dodnes?
Moja babička z otcovej strany mala (a
dodnes má) doma rozsiahlu knižnicu. Babička z maminej strany
mala (a dodnes má) knihy a časopisy (dokonca aj archívne
kúsky) poschovávané na rôznych miestach v dome. Dalo by sa
povedať, že v každej miestnosti, kdekoľvek – ani o tom
netušíte – na Vás môže spadnúť nejaká kniha. Moji rodičia,
moja teta... všetci mi odmalička kupovali k sviatku knihu
(neskôr aj audiorozprávky na magnetofónových kazetách, a napokon
i „cédéčkách“). Takže vyhnúť sa knihe – a literatúre
vôbec – bolo pre mňa v detstve niečo NEMOŽNÉ! Niečo také
jednoducho neprichádzalo do úvahy, neexistovalo. Tých „prvých
kníh“ bolo viac.... no azda najväčšmi mi utkveli v pamäti
tieto: Lev Nikolajevič Tolstoj – Rozprávky a bájky
(nenápadná knižka z knižnice starej mamy so zvláštnymi
ilustráciami – a už vtedy som vedel, že v nej bude
dozaista skrytá nejaká tá „múdrosť“
... ďalej to bola hrubá, ilustrovaná Biblia (je zvláštne, ako to
funguje – keď mi pred časom – v roku 2012 bolo veľmi
smutno, len tak som ju vzal do ruky, otvoril na náhodnej stránke a
... bol som dosť prekvapený.. sila tej knihy v tej chvíli ani
tak nespočívala vo viere „v niečo“, ako vo viere „v seba“...
je zvláštne, ako tá viera prirodzene funguje, keď sme malí...
a keď sme „veľkí“, okolnosti nás občas donútia
spomenúť si...
A potom si ešte spomínam na knižku „Z Košíčka“... od Jozefa Pauloviča... a na Obrázky z prírody... a neskoršie na Slovenské rozprávky ... tie som miloval... a milujem dodnes.
- Aké boli Tvoje prvé kroky k vlastnému čítaniu? Bolo
pre Teba čítanie zábavou alebo si čítal len pre to, že si
musel? Čítanie bolo pre mňa zábavou. A nielen
čítanie. Kniha bola pre mňa odjakživa akýsi „balíček
all-inclusive“. Keď som už bol na tom – čo sa gramotnosti týka
– lepšie, čítal som si nahlas, nacvičoval intonácie,
predstavoval som si, ako asi jednotlivé tie postavy (zvieratá,
mestá, veci...) vyzerajú, ako sa správajú atď. Bavilo ma počuť
pritom svoj hlas, ktorým ako keby všetky tie veci v knižke
ožívali... miloval som, keď mi niekto čítal na dobrú noc. A keď
som trávil prázdniny u babičiek, neskôr som si už pred
spaním „potíšku“ čítal sám
A ráno často znova. Možno by si niekto pomyslel, že: „veď
to decko bolo v jednom v kuse v knihách“. Možno
keby som sa narodil o pár rokov neskôr, prepadol by som kúzlu
počítačových hier, alebo tabletom. Ale dodnes som rád, že to
boli „len“ tie knihy...
- Vedel by si povedať približné množstvo kníh, ktoré
si prečítal? Ktorá kniha je Tvojou "srdcovkou"?
Nikdy som to nepočítal, ale zase také terno to určite nebude
Srdcoviek je veľa.. a ak srdcovky, tak preto, že sa k nim môžem kedykoľvek vrátiť a zakaždým nájdem medzi riadkami niečo iné. Takže z takýchto srdcoviek:
... toto nikoho neprekvapí... Malý princ....
... a toto možno prekvapí... nedávno som prečítal knihu Anity Moorjani „Musela som zomrieť“... veľmi silná kniha... navyše, jej sila spočíva v tom, v akej životnej situácii sa práve čitateľ nachádza... na čom mu záleží.. aké má hodnoty, ciele... myslím, že táto kniha – ako jedna z mnohých, ale predsa trochu svojským spôsobom – mi umožnila sa nad týmto všetkým zamyslieť... a nájsť odpovede – ale upozorňujem, má zmysel siahnuť po nej až vtedy, keď ste 100% presvedčení o tom, že tie odpovede chcete skutočne nájsť
A keď už som tu začal s motivačnou literatúrou – pripájam Štyri dohody. Ale opäť platí to, čo som uviedol pri predchádzajúcej knihe. Tento kúsok prinesie odpovede na otázky v prípade, že je čitateľ pripravený byť kruto úprimný k sebe samému - inak sa môže stať, že si knihu vysvetlí po svojom – čo je v konečnom dôsledku v poriadku – hrozí však, že sa k nej už druhýkrát nevráti a prisúdi jej známku „motivačného žvástu“, akého je všade navôkol požehnane. Ale v tomto prípade by to obzvlášť bola škoda.
- Niekedy si čitateľ nesadne s autorom, stalo sa Ti to? Ak
áno, ktorá kniha sa Ti skutočne ťažko čítala?
Na základnej a na strednej škole sa to stávalo v rámci tzv. „povinnej jazdy“, z ktorej potom vzniklo výsledné dielo – Čitateľský denník Nebolo to vekom, ani skúsenosťami – jednoducho ma tá kniha nezaujala už od začiatku. V tom období sa to stávalo najčastejšie pri žánri sci-fi... neskôr som trochu vyrástol a uvedomil si 3 veci: 1. že realita samotná občas to sci-fi nápadne pripomína 2. že každá kniha má svoj zmysel a svoje posolstvo – už tým, že jej autor cítil potrebu niečo povedať, niečo napísať... a po 3. že je úplne v poriadku, ak máme pocit, že to „posolstvo“ nie je určené priamo nám... ale pre niekoho iného na tomto svete bude určite dôležité, takže je to v poriadku
- Aké vidíš výhody knihy oproti televízoru? Čo Ťa
presvedčí o tom, že stráviš radšej viac času pri čítaní
ako by si si pozrel film?
Fantázia. Knihy majú obrovskú silu – je v nich sloboda. Nielen autorova, ale aj toho, kto ich číta. Tam Vám nikto nemôže diktovať, ako si jednotlivé slová a pasáže vysvetlíte, ako ich pochopíte.
- Aké je Tvoje najdôležitejšie kritérium pri výbere
knihy?Myslím, že kritériá sa menia v závislosti
od životnej situácie, aktuálnych potrieb a .. áno, aj nálady
Študoval si na Prvom slovenskom literárnom gymnáziu.
Prečo si sa rozhodol pre túto školu? Čo Ťa na nej najviac
oslovilo a aké boli Tvoje plány do budúcnosti?Keď si spomeniem na Prvé slovenské literárne
gymnázium, tak sa zakaždým usmievam. Musím sa zasmiať, sebe
samému... ale smejem sa s láskou... aký som bol... pred 10
rokmi... to bolo také roztomilé... vôbec som nevedel, čo vlastne
môžem chcieť... od tej školy, od života, od seba... Ja, taký
svedomitý hypochonder s čistými jednotkami, ktorý chcel hrať
divadlo
a ešte predtým uverejňoval články v školskom časopise
... ďakujem za tú slobodu, ktorú mi tá škola – aj keď som si
to vtedy tak neuvedomoval a nevážil – poskytla... Je to milá
zhoda náhod, práve včera som sa o PSLG rozprával s mojimi
známymi v Prahe. Hovoril som im o tom, že keď som mal 14
rokov, uvedomil som si, že veľkej časti svojho okolia nerozumiem.
Že mi nie je jasné, prečo sa toľko trápia, rozčuľujú,
zaťažujú banalitami... prečo to potrebujú. Nedokázal som si
predstaviť, že budem v živote tráviť čas niečím, čo
nemám rád, čo ma nebaví... že budem každý deň chodiť niekam
do práce s úmyslom „nech to mám čo najrýchlejšie za
sebou“. A pretože som to tak cítil – a tiež preto,
že som odmalička vedel, že chcem tie príbehy z kníh nielen
čítať, ale sám tvoriť – v akomkoľvek zmysle – rozhodol
som sa práve pre PSLG. Bolo to pred vyše 10 rokmi. Za ten čas som
sa i ja párkrát ocitol v situácii, že som sa
rozčuľoval, trápil banalitami – skrátka som sa pristihol, že
robím presne to, čo som kedysi „dospelým“ vyčítal. Našťastie
som pochopil, že je to len obranný mechanizmus – človek je tak
nádherne nastavená bytosť – sám sebe dá vždy najavo – a to
takmer okamžite – či to, čo práve robí, vychádza z jeho
srdca. Ja mám v tom svojom srdci okrem spomienok na detstvo aj
4 nezabudnuteľné roky na PSLG, ktoré sú dodnes pre mňa
prínosom a pomáhajú mi pochopiť mnoho vecí „vo svete
dospelých“. Takže viem, že som v bezpečí
- Dnes je z Teba úspešný človek, žiješ v Prahe, si
redaktor, dabingový herec, pracuješ v rádiu. Kam ďalej sa chceš
posunúť a čo Ťa spája s detskými rozprávkami?Je to vtipné. Kedysi som si myslel, že budem
„úspešný človek“, keď: budem redaktor, dabingový herec,
budem pracovať v rádiu.. a ešte tá Praha k tomu...
Dnes sa na to dívam inak. Pre status úspešného človeka pre mňa
nie sú až tak dôležité uvedené atribúty – a nie je to
ani práca... ani to, kde človek žije. Som presvedčený o tom,
že nech človek robí čokoľvek a žije kdekoľvek, môže byť
šťastný. A paradoxne som pochopil, že k tomu, aby sa
človek cítil šťastný alebo úspešný, nepotrebuje „viac
vedieť“, ani „viac vlastniť“. Smejem sa nad všetkými tými
rečami o tom, aké dôležité je mať ťah na bránku a že
je nežiaduce byť priemerný. Áno, ja – ten svedomitý
hypochonder s čistými jednotkami, sa dnes tomu smejem. Pretože
si myslím, že všetko, čo potrebujeme, máme vo svojom srdci. Tam
sú tie príbehy z detstva... tam je všetko... Ponúkajú sa mi
slová Milana Rúfusa o tom, že :,,rozprávky nevznikli preto,
aby deti zaspali, ale preto, aby sa dospelí zobudili“... Tak asi
s týmto mottom by som sa chcel ďalej posúvať... aj keď to
slovo posúvať by som vymenil za :robiť to, čo mám rád
- Považuješ za prvý krok k literatúre a vzdelaniu práve
to, že Ti čítali rodičia? Aké vidíš výhody v čítaní
deťom?Vplyv rodiny je určite nesmierne dôležitý,
ak nie najdôležitejší. Tiež si myslím, že nemá zmysel dieťa
do čohokoľvek tlačiť ani nútiť... ono už si intuitívne nájde
cestu k tomu, čo ho zaujme – len je potrebné mu ukázať- že
aj takáto možnosť (myslím tým KNIHU) existuje... a tiež
musí vedieť, čo všetko mu kniha ponúka.. a ono už sa
rozhodne.
Občas, keď som na Slovensku, čítam svojim malým bratrancom a sesternici. A fakt si myslím, že dospelí to potrebujú oveľa viac, ako tie deti
Johnymu srdečne ďakujem za rozhovor. Je príjemné po toľkých rokoch si zas zaspomínať na priateľov a opäť si k nim nájsť cestu. A v tomto majú knihy svoje tajné kúzlo - nič ľudí nedokáže spojiť aj po rokoch tak ako káva/čaj a knihy. Na mnohých miestach som Vám ponúkla aj FB stránku Jana Bavalu, ak ste si pri čítaní nevšimli nájdete ju TU. Sledujte a dozviete sa, čo všetko Johny pripraví. A pokiaľ chcete povedať o svojej láske ku knihám aj Vy, napíšte nám.
